Čičmany - folklór / zvyky a hudobný folklór

Hudobný folklór Čičmian je charakteristický najmä viachlasnými, ťahavými dievčenskými a ženskými spevmi. Piesňový repertoár je bohatý na piesne svadobné, pastierske, fašiangové i uspávanky. Spievalo sa pri pasení, pálení jánskych ohňov, cestou na odvod, pri driapaní peria, prechádzke po dedine. Najviac možností spievania i zvykoslovia ponúkala svadba, krstiny, fašiangy a dedinská zábava, kde sa spievalo "pred muzikú". Tancovalo sa spoločne do kruhu alebo v pároch - "krútená", "čardáš na dva" či "čardáš na štyri" (tancovali spolu 2 páry). Ktoré dievča odmietlo mládenca na tanec, zahrali mu "marš", muselo zo zábavy odísť a malo hanbu v celej dedine. Muziku tvorilo dvojo huslí a basa, neskôr pôvodnú trojčlennú kapelu vystriedali cigánski muzikanti Cickovci a pribudol cimbal. V staršich záznamoch o muzikantoch v Čičmanoch sa spomína i doprovod gajdoša. Po roku 1945 sa Cickovci vysťahovali, krátke obdobie hrávala muzika zložená z domácich muzikantov a neskôr pribudli okrem sláčikových aj iné hudobné nástroje (bubon, trúbka, klarinet). Po zániku čičmianskej folklórnej skupiny v 60-tych rokoch sa už žiaľ kapela neobnovila a spievalo sa bez hudby.

Jednou z najväčších udalostí v dedine bola svadba, preto sa zachovalo aj viac piesní súvisiacich z odobierkou nevesty, príchodom do domu ženícha, odovzdaním svadobných darov a s "veselím".

Z fašiangových zvykov sa zachovalo "chodenie s Turoňom", ktoré sprevádzal mužský tanec "pod šable". Mládenci pri obchôdzke dedinou dostávali dary v podobe slaniny, vajec i páleného. Večer bola v krčme zábava, o polnoci sa pochovávala basa, čo znamenalo koniec veselosti (veľký pôst) až do Veľkej noci. Miestna povesť o Turoňovi pochádza z dôb tureckých nájazdov, kedy sa podarilo dedinčanom za pomoci masiek zhotovených z ovčej kože a zvoncov (pripomínajúcich tura - stadiaľ "Turoň") zahnať poverčivých tureckých útočníkov a zabrániť tak vyrabovaniu a vypáleniu obce.

Obyvatelia Čičmian sa so svojim folklórnym bohatstvom prezentovali aj na folklórnom festivale vo Východnej v rokoch 1957 a 1973. Jednou z najväčších národopisných udalostí v Čičmanoch boli oslavy 700. výročia prvej zmienky o obci v r. 1972, kde boli pravdepodobne naposledy prezentované fašiangové a svadobné zvyky priamo obyvateľmi obce. Ďalšie národopisné dni sa konali o dva roky neskôr s neúspešným pokusom o tradíciu pravidelného konania sa každý druhý rok. Odvtedy ako odišlo z obce veľa najmä mladých ľudí do škôl a za prácou do miest, začal folklór rapídne vymierať. Našťastie, aj keď v "hodine dvanástej" sa pri príležitosti osláv 725. výročia a po dvadsaťpäťročnej odmlke sformovala opäť spevácka skupina pod vedením p. Boženy Haššovej, aby na oslavách v auguste 1997 mohla prezentovať zaujímavé jánske, pastierske a svadobné piesne. Úsilie dnes už starších žien sa stretlo s radosťou domácich i návštevníkov, nasledovali pozvania na miestne oslavy a kultúrne podujatia do okolitých obcí a o rok neskôr malo ohlas aj u účastníkov zaujímavého stretnutia Čičmancov v "diaspore" a ľudí s priezviskom "Čičmanec" v lete roku 1998.

OBSAH